LapeN 2017 (alebo ako sa podivuhodná skupina vydala do Himalájí) (časť 1)

Autor: Ema Böhmová | 26.1.2018 o 10:26 | Karma článku: 2,46 | Prečítané:  449x

Voľné rozprávanie o nepálskych zážitkoch jednej rôznorodej skupiny ľudí alebo aj o každodennom prekonávaní samých seba počas 16-dňového treku v Himalájach.

Himaláje. Tí, ktorí tam boli, sa chceli vrátiť. A tí, ktorí ich ešte na vlastné oči nevideli, to chceli zažiť. A tak sme sa našli. Bolo nás 10, od mladých po „starých“, od doktorov, veterinárov a maratónskych bežcov, cez architektov, po hasičov. Podivuhodné zoskupenie ľudí, nejeden by povedal. Ale chémia medzi nami zafungovala a nejakým podivným spôsobom sme si rozumeli až príliš dobre. Koniec koncov, keď dáte dokopy ľudí s rovnako trápnym humorom, vlastne z toho nič zlé ani nemôže vzísť.

Predtým sme sa všetci nepoznali, ale spoločné vzťahy sme utužovali pri siahodlhom plánovaní, ktoré vyžadovalo zopár pred-nepálskych stretnutí. Pár týždňov neurčitého rysovania plánu sa nakoniec zhmotnilo do určitého staničného stretnutia. Áno, tušíte správne, deň odchodu.

Prísť tam (a nenapísať smsku, že tentokrát opäť raz ostávam doma, chach!) vyžadovalo určité odhodlanie. A na mieste zistiť, že nikto si neberie spacák a dumať čo s tým mojim (pekne pobaleným na dne vaku), bolo tiež zaťažkávajúcou skúškou pre jedného nerozhodného človeka. Ale keď Zubovci tvrdia, že v Káthmandu si nakúpim spacákov aj pre celú famíliu, otváram batohy a vybaľujem.

Nočná 8-hodinová cesta do Prahy bola hlavne cestou vzájomného spoznávania sa. Plná vína, piva a srandičiek. Steward v RegioJete nám niekoľkokrát jemne naznačil, že sa máme utíšíť, že už máme dosť vína a piva a že cestujeme nočným vlakom a mali by sme ísť spať („lidi, za pár hodin sme v Přazeee, běžte spát“).

V Prahe nastal prvý problém nášho výletu, ktorý mohol dopadnúť celkom nepekne. Ale nedopadol. Našťastie. Hlavne pre Vlasťa. Keby nebolo šikovnej pracovníčky, ktorá volala do Dubaja a Káthmandu, tak by si Vlasťo pekne pobalil svoj batoh, ktorý ešte ani nestihol vybaliť a otočil by sa na päte smer domov. Vlasťo stop.

Čo sa vlastne stalo? Pri check-in batožín Vlasťo zistil, že jeho pas končí za 5 mesiacov, ale platný musí byť ešte minimálne 6. Keby sme o tom dopredu nehovorili, nikto by sa ani veľmi nečudoval, že sa niečo také niekomu z našej početnej skupiny môže stať. Predsa len. Bolo nás 10, štatistiky sú rôzne. Ale počítali sme skôr so stratou batožín počas letu, ako s neodletením jedného člena skupiny. Ale pracovníčka to bola šikovná, ľudia v Dubaji a Káthmandu ochotní a Vlasťo nakoniec šťastný.

Cestou tam aj späť sme mali prestup v Dubaji. Keďže sme vedeli, že to nebude len pár hodinový prestup, naplánovali sme si, že tie hodiny nejak efektívne využijeme a aspoň zistíme čo každého láka na tomto umelom modernom meste vystavanom v púšti. Nezistili sme to.

Do Dubaja sme doleteli pomerne neskoro a kým sme sa vytrepali z letiska bolo už okolo polnoci. Dubajský októbrový nočný vzduch bol ťažký, teplý a plný zvláštnej „vône“ neznámych stromov. A hoci bolo na naše pomery neskoro, mali sme pocit, že je akurát dubajská dopravná špička, lebo všetci sa premávali a predvádzali na svojich drahých luxusných autách. Pešo sme sa vybrali na metro a kamsi sa najesť. Ale posledné metro sme samozrejme nestihli. Aspoň sme ho videli odchádzať, aj to sa ráta. S otvorenými reštauráciami to bolo podobné ako s metrom, nikde nič. Po dlhšom hľadaní sme zapadli do miestnej putiky, kde nás oči štípali od poriadne ostrého vzduchu. Po večeri sme pešovali späť na letisko a uložili sa na výživný spánok. Ale keďže sme leteli nízkonákladovou spoločnosťou, tak sme pristáli na terminál 3, ktorý je vlastne taktiež nízkonákladový. Ale aspoň majú koberec na zemi. A filtrovanú vodu dezinfikovanú ozónom v kohútikoch. Nie zle. Bez toho koberca by to bolo horšie. A tvrdšie.

Niektorí z nás začali oprašovať svoju angličtinu už druhý deň, pri nakupovaní občerstvenia a vyzeralo to skôr na dvojjazyčný rozhovor, kedy predavač rozprával po anglicky a Slovák odpovedal samozrejme po slovensky. Nevadí. Dohodli sa.

Po prílete do Káthmandu mohol nastať pre bežného Európana, ktorý ešte nenavštívil ázijské mesto a nemal absolútne žiadnu predstavu o tom ako to tam asi vyzerá, šok a mierna dezorientácia. Zrazu bolo všade rušno, hluk, plno ľudí a áut. My sme však so sebou mali ostrieľaných cestovateľov, ktorí si toto všetko už na vlastnej koži zažili, takže chvatne a bez problémov zabeštelovali dve dodávky a za malú chvíľu sme si už vychutnávali miestnu premávku. A že si bolo čo vychutnávať! Na ceste je pruhov koľko sa zmestí áut, medzery medzi autami sú centimetrové, motorkári sa predbiehajú zo všetkých strán, v strede cesty si len tak polihúva krava a jazdí sa samozrejme opačne ako u nás. Čo môže byť stresujúca a niekedy aj život ohrozujúca situácia pre Slováka prechádzajúceho na druhú stranu cesty. Pozorovaním sme zistili, že jedinou šancou na úspešný prechod cesty je neustále udržiavanie konštantnej rýchlosti a hlavne nezastavovať. Veď oni vás nejak obídu.

Po ubytovaní v hosteli sme sa vydali na prvotné spoznávanie mesta a obhliadku Thamelu (turistická štvrť, ktorá obsahuje početné hotely, reštaurácie a obchody). Prvá vec čo vám v Káthmandu doslova udrie do očí je elektrické vedenie. Nespočetné množstvá káblov nahromadené na elektrických stĺpoch, ponaťahované krížom krážom z jedného stĺpa na druhý alebo len jednoducho visiace a váľajúce sa po zemi. Nejeden skúsený elektrikár by mal z toho hlavu v smútku. Ako sa v tom dokážu vyznať domáci elektrikári, je pre nás doteraz záhadou. Miestny kolorit dopĺňajú modlitebné vlajky rôznych veľkostí naťahané naprieč uličkami Thamelu. 

Večeru sme započali klasickým nepálskym jedlom – dal bhat (skladá sa z ryže, šošovice a často sa podáva so zeleninovým kari a pikantnou zeleninou), ktorý nás sprevádzal počas celého nepálskeho výletu. Výhoda tohoto sýteho jedla je, že vám neustále dokladajú. Takže sa môžete prežrať jak šviňa, následne to oľutovať, aby ste to druhý deň mohli opäť celé zopakovať.

K tomu všetkému sme zadelili pivko Everest, ktoré síce svojou cenou môže zruinovať nejednu peňaženku, ale kde inde na svete si dáte pivo s názvom Everest, že áno?

Po večeri sme si to uličkami Thamelu zamierili do známeho podniku Tom a Jerry. Tom and Jerry Pub je vysokoenergetické miesto so živou hudbou, kde končí väčšina cestujúcich, turistov či trekerov. Každý kúsok tohto podniku je pokrytý vlajkami expedícií, ktoré sa vybrali na menej náročné expedície alebo si to zamierili rovno do oblakov na najvyššie osemtisícovky.

Nasledujúce ráno sme si vychutnávali raňajky a výhľad zo strechy hostela. Teda, ako kto. Pre párik vegánov sa ušiel jedine suchý chleba s džemom, zatiaľ čo tí šťastní sa tešili z dvojitej dávky omelety, ktorou vegáni pohrdli. S tým výhľadom to taktiež nebolo také romantické, pretože celé mesto pokrýval seriózny smog. Zrejme domáci vedia prečo nosia rúško cez ústa.

 

Prvý deň v Káthmandu sa niesol v znamení nákupnej horúčky. Keďže sme pricestovali s poloprázdnymi batohmi, čakal nás nadľudský výkon, a to, nákup potrebného výstroja na trek. Jeden by si myslel, že v takom Káthmandu je to raj pre ľudí túžiacich po outdoorovom oblečení a vybavení, ale nie je všetko zlato čo sa blyští.

Prvý veľmi dôležitý krok k úspešnému zvládnutiu tejto situácie je prieskum trhu. Keď podceníte tento prvý krok, môže sa pomerne ľahko stať, že ako človek naivný sa jednoducho necháte odžubať. A domov pôjdete s dvoma „perovými – super goose down“ spacákmi, dvoma bundami a inými nepotrebnými vecami (ale aspoň si môžete rozbehnúť biznis na bazoši). Bez dostatočného prieskumu jednotlivých obchodov a možností, je hľadanie kvalitných trekových vecí ako hľadanie ihly v kope sena. Každý predajca vám bude tvrdiť, že sused vedľa používa menej kvalitné materiály a kuracie perie a že ten jeho tovar je samozrejme najlepší. Ako inak. Ale pokiaľ je predavač šikovný, je možné, že sa necháte presvedčiť na všeličo. Ako my.

Samozrejme, dajú sa tam nakúpiť aj veľmi kvalitné značkové outdoorové veci, ale za porovnateľnú cenu ako u nás. Čiže keď chce človek ušetriť, musí počítať s tým, že kvalita bude iná. Nebudeme si klamať, horšia.

Taktiež veľmi dôležitým krokom pri kathmandských nákupoch je zjednávanie cien. Tie sa dajú zjednať takmer všade, okrem niektorých obchodov, ktoré rovno píšu „fixed price“. Čím viac kúpiš, tým väčšia zľava, preto sme sa snažili kupovať veľké veci (ako spacáky a bundy) spolu v jednom obchode. Okej, vlastne neviem či to bol dobrý nápad. Tak nejak na nás zafungovala davová psychóza a kúpili sme aj to čo sme nechceli.

Po dvoch dňoch nákupov sme už boli všetci dostatočne otrávení a neuveriteľne sme sa tešili na to čo nás čaká nasledujúcich 16 dní.

Takže, hor sa do hôr!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Vlhová: Moja nervozita sa dala krájať. Drobné chyby ma stáli medailu

Viem, že mám v zjazde zlozvyky zo slalomu. Robím veci, ktoré nemôžem, hovorí slovenská zjazdárka Petra Vlhová.

DOMOV

Hovorili sme s Babindolčanmi: Bohatí susedia ich prekvapili

Ľuďom v Babindole sa nepáči, ak sa o nich hovorí ako o bohatej dedine.

ŠPORT

Vlhová dosiahla životný úspech, v kombinácii skončila piata

Zlato si vyjazdila Švajčiarka Michelle Gisinová.


Už ste čítali?